effacer mon existence;

Kapitola 5: Stroj na sny

(Doplnkový koncept k návrhu rezidenčného pobytu)

Každú noc systém kolabuje. Telo upadá do spánku, myseľ začína renderovať.

Vo sne je všetko možné, a preto nestabilné — dokonalá simulácia, ktorá nepotrebuje žiadne zariadenie.

Keď sa snívajúci prebudí, spustí sa iný stroj: virtuálny svet, naprogramovaná halucinácia, ktorá predstiera fyzickosť.

Neskôr ten istý snívajúci opäť zaspí a povstane ďalšia architektúra.

Vrstvy sa otáčajú donekonečna: sen → simulácia → bdelý svet → opäť sen.

Kontinuita sa stráca, no zmyslový vnem zostáva neporušený.

Stroj na sny nie je technológia; je to filozofický experiment uskutočnený prostredníctvom umenia.

Každá vrstva vnímania je kulisa postavená entropiou — možnosti kolabujúce do dočasnej koherencie.

Vo svojej tvorbe I vytváram inštalácie a obrazy, ktoré napodobňujú tento pohyb:

obrazovky blikajú, zvukové slučky sa rozpadajú, zaznamenané gestá sa opakujú, až kým nezabudnú na svoj pôvod.

Diváci vstupujú do slučky, v ktorej sa hranica medzi vnútorným a vonkajším rozpúšťa,

až kým samotný výstavný priestor nezačne pôsobiť ako lucidný sen, ktorý sa odmieta skončiť.

Cieľom nie je definovať, čo je skutočné, ale odhaliť, ako sa „skutočnosť“ vytvára.

Keď divák nedokáže rozoznať, či stojí vnútri simulácie, alebo ju iba sleduje,

umelecké dielo uspelo: reprodukovalo ten istý entropický zmätok, ktorý riadi vedomie.

Dielo sa stáva zrkadlom poznávania — živým spätnoväzbovým obvodom medzi pozorovateľom a pozorovaným.

V diele Stroj na sny je umelec zároveň subjektom aj systémom.

Mojou úlohou je vytvárať prostredia, v ktorých sa pozorovanie stáva účasťou,

kde každý kolaps vnímania razí okamih koherencie —

prchavá mena uvedomovania, ktorá obieha medzi snom, obrazovkou a kožou.