KAPITOLA I — LOGICKY MUSÍ BYŤ TENTO SVET SIMULÁCIOU.
(Epistemológia vykresľovania)
Pozri sa na našu trajektóriu —
od Windows 95 po Vision Pro,
od pixelov k prítomnosti,
od sledovania k cíteniu.
Každá vrstva reality sa renderuje rýchlejšie, ostrejšie, čistejšie.
Čoskoro nebude možné vidieť rozdiel.
No logika nie je dotyk.
Keď sa ihla dotkne kože,
a zaplavia nás teplo, tlak, bolesť—
dá sa to simulovať?
Možno jedného dňa Neuralink mozog úplne oklame.
Ale aj vtedy—
bol by to samotný pocit,
alebo iba spomienka na to, že sme cítili?
Signál dokáže napodobniť bolesť.
Môže aktivovať neuróny, napodobniť vzorec, reprodukovať dáta.
No otázka zostáva:
bolí niekedy napodobňovanie?
#FF0F6F — neónová karmínová.
Farba, ktorá žije medzi krvou a kódom.
Presakuje cez ilúziu,
porucha, pri ktorej simulácia nestíha držať krok s telom.
Nie tvar tela,
ale jeho bolesť—
jediný signál, ktorý technológia stále nedokáže skopírovať.
Ak možno všetko replikovať,
ak možno zakódovať aj samotný dotyk,
čo potom bude tou poslednou vecou, ktorú systém nedokáže predstierať?
Budeme ešte teplí?
Alebo je možno samotné teplo simuláciou
ktorá renderuje spomienku na teplo v chladnejšom rámci.
Pretože ak sa bolesť dá zakódovať,
potom je cítenie už dátami,
a tento svet
nikdy nebol ničím iným než kódom, ktorý si pamätá sám seba.